Pár skutočných dôvodov, prečo malé potraviny krachujú

Autor: Martin Ondráš | 10.7.2019 o 9:33 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  6920x

Trh s potravinami sa vyvíja. Chvalabohu. Spotrebiteľ je náročnejší a práve jeho náročnosť je hnací motor pre vývoj trhu.

  • Východisková situácia - do roku 1989

Pre pochopenie musíme urobiť jednu červenú čiaru. Doba do roku 1989 a doba po roku 1989. Tam totiž nastal zásadný zlom. Do roku 1989 bol spotrebiteľ rukojemník obchodu. Zásobovanie potravinami pokrivkávalo a  široký sortiment, ktorý by bol stále dostupný, bol iba sen. Mnohým ľuďom to už dnes ani nepríde na rozum, že sa nedalo kúpiť Granko, iba v Tuzexe, že mandarinky a banány boli tovar, ktorý sa považoval za "podpultový". Mnohí si iste nepamätajú,že napríklad mäsiar bol taký pán, že on rozhodoval, čo bude populácia v nedeľu variť. A hlavne z čoho. Iste. Slanina bola dostupná, aj bravčové kolená, ale napríklad taká sviečková, hovädzí krk alebo vysoká roštenka boli len pre "vyvolených". Pre širokú verejnosť určite nie. A do toho tá dookola opakovaná rozprávka, že sme boli na 100% sebestační. Niektoré roky aj na 120%. No boli. Ak je bežný sortiment zložený z 50 položiek a muselo to spotrebiteľovi stačiť, nemal totiž na výber, určite sme vedeli vykázať dostupnosť týchto položiek.

  • Prvý bod zlomu - 1989

Klondike. Na Slovensku pôsobili v zásade 3 subjekty. Jednota, Zdroj a Prior. Doplnkovo sa na trhu s potravinami podieľal aj Tuzex. Nasledovala skutočne šialená privatizácia. Vybudované obchodné siete, vrátane zásobovacích základní, vozového parku a technologických vybavení prešla do rúk novovzniknutej vrstve privatizérov. Nie je moja úloha hodnotiť prečo a ako na tom štát prerobil, je to fakt, ktorý zásadne zasiahol a formoval dnešný stav. Potraviny sú totiž ekonomické perpetu mobile. Populácia na Slovensku jednoducho jesť musí, čiže musí nakupovať aj potraviny. Čím viac rastie populácia, tým viac nakupuje. Čím viac sa zvyšuje životná úroveň, tým viac sa nakupuje. Do toho si treba pripočítať fakt, že spotrebiteľ zrazu mohol kúpiť čo chcel. Rozšíril sa sortiment, rapídne vzrástol dovoz potravín. Nie výroba. Dovoz. Tržby raketovo rástli. Pracoval som pre Zdroj od roku 1997 do 2004 a každý rok sme dosahovali dvojciferné nárasty tržieb. Toto obdobie pripomína zlatú horúčku na Klondiku a trvalo do roku 2000, kedy nastúpili zahraničné reťazce.

  • Druhý bod zlomu - žiadne inovácie, žiadne investície, dlhy

Obchodné siete, vybudované v 60-80 tych rokoch, boli veľmi náročné na opravy a údržbu. Druhý faktor bola ich šialená energetická náročnosť. V tomto bode bolo treba prijať rozhodnutie. Ak by som totiž svoje podnikanie bral vážne, podnikal z "vlastných" zdrojov a do podnikania vložil svoje "meno", urobím maximum preto, aby bolo podnikanie efektívne. Modernizácie boli nutná investícia, ktorá by sa mi časom vrátila v podobe nižších nákladov a vyššieho zisku. O modernizácii obchodu a zvyšovaní štandardu nejdem ani polemizovať. Skupina privatizérov však mala iný názor. Ono to predsa išlo aj bez zásadných investícií. Tak načo investovať. Budovy sa rozpadávali, vozidlá na rozvoz potravín sa tvárili, že iná značka ako IFA , LIAZ či AVIA neexistuje. Keď náklady na prevádzku celej siete medziročne rástli a stali sa neudržateľnými, nikto nechcel prijať správne rozhodnutie a začať investovať. Naopak, Prestali sa platiť faktúry dodávateľom tovarov a služieb. Vznikli obrovské dlhy. A ako je na Slovensku zvykom, začalo druhé Eldorádo. Oddlžovanie. Firmy narobili miliardové sekery a išli do konkurzu. Tam sa prihlásil "novovznikutý" najväčší veriteľ, ideálne nejaká "spriaznená" firma a dovtedy menil správcu konkurznej podstaty, až dokázal spoločnosť kúpiť späť za 10% hodnoty pohľadávok. Veritelia boli uspokojení vo výške 10% z pohľadávok a museli byť spokojní. Veď to mohla byť aj 0. A celý proces sa začal od znovu. Tu ale nastal zásadný problém s krachom domácej výroby. Veritelia boli totiž všetci domáci výrobcovia a dodávatelia potravín do týchto sietí.

  • Tretí bod zlomu - neschopnosť reagovať na nového spotrebiteľa

Spotrebiteľ sa zobudil. Nebol viac rukojemníkom a chcel viac. Doba, kedy si nemohol vyberať sa skončila. Chcel široký sortiment, chcel prijateľné ceny a sám sa rozhodol, kedy a kde bude nakupovať. Nastúpili zahraničné obchodné reťazce. Písal sa rok 2000. Konkurencia? Žiadna. Pár obchodných sietí, kde pravidelne vypadával sortiment. Prečo? Lebo sa výrobcovia báli dodávať veľké objemy. Prečo? Lebo konkurz a spôsob oddlžovania. Čo spotrebiteľ videl? Nový hypermarket a starý obchodík, kde roky nakupoval. Nové, moderné nákupné centrum. Všade všetko nové, veľa svetla, samá reklama a hlavne tak široký sortiment, až oči prechádzali. Niet sa čo čudovať. Spotrebiteľ sa rozhodol.

  • Štvrtý bod zlomu - smrť domácej potravinárskej výroby

A teraz si do toho pripočítajte celý segment domácej výroby, ktorý bol kapitálovo na dne. Neustále dlhy a ich nevymožiteľnosť znamenali, že sa zastavil život. Výrobcovia nedokázali investovať do rozšírenia výroby, nemali zdroje. Nedokázali inovovať a zrazu od nich chcel ich odberateľ bezpečnostný štandard západu. Nemožné. Bez rozsiahlych investícií to bolo nemožné. Takže začal najrozsiahlejší úpadok potravinovej výroby na Slovensku. Padali jeden za druhým. Zahraničné reťazce pochopili, že dostupný sortiment a prijateľná cena je rozhodujúci faktor pre zákaznícke rozhodovanie, kam pôjde minúť svoje peniaze. Stabilita dodávok a minimalizácia výpadkov v sortimente bola alfa aj omega biznis modelu. Ak však sortiment nedokážete vyzdrojovať z domácej produkcie, neohrozíte predsa svoje podnikanie a chýbajúce potraviny jednoducho doveziete. A potom si položíte jednoduchú otázku. Načo budem zdroje deliť, keď dokážem celý potrebný objem bezpečne doviesť a výrobca mimo SR garantuje objem, cenu, bezpečnosť? Jednoducho znížim riziko výpadku dodávok=znížim riziko výpadku tržieb=zvýšim nakupovaný objem u jedného dodávateľa=znížim jednotkovú cenu=zvýšim svoj zisk=môžem investovať=zvyšujem počet obchodov=zvyšujem trhový podiel=zvyšujem objem nakupovaného tovaru=znižujem jednotkovú cenu=zvyšujem zisk a efektivitu podnikania.

  • Piaty bod zlomu - zbytočné medzistupne

Ak si uvedomíte, že zahraničné reťazce nakupujú priamo u výrobcov, je pochopiteľné, že tie obrovské objemy nakúpia efektívne. Potrebné objemy navezú do svojich distribučných centier a postupne distribuujú do jednotlivých prevádzok. Položte si otázku, kde nakupujú malé obchodíky s potravinami?Zásadne u tých reťazcov. Takže v dobe, kedy neboli reťazce všade, nahrádzali ich neprítomnosť v regióne práve tieto malé obchodíky. Preto si mohli dovoliť nakúpiť potraviny v reťazci a s nejakou svojou maržou predávať vo svojej lokalite, lebo sa spotrebiteľovi neoplatilo denne na nákup cestovať 20-30-50 km. Akonáhle sa však v okolí objavil jeden reťazec, nasledovali väčšinou ostatné a situácia sa zásadne zmenila. Tento medzistupeň medzi spotrebiteľom a reťazcom jednoducho stratil opodstatnenie. A to je jediný dôvod, prečo nasledoval prirodzený útlm a často krát aj zatvorenie obchodíku, nikdy nie reťazca.

  • Riešenie?

Každý problém, aj tento, má riešenie. O spotrebiteľa sa vedie boj. Deň,čo deň. Trh s potravinami je živý organizmus a dnes nejdem strácať čas komentárom, ako ho zabíja amatérizmus a nesprávne rozhodnutia politikov. V dobe 21 storočia majú svoje pevné miesto reťazce. Ale aj malé potraviny. Musia ale pochopiť, kde je ekonomický potenciál a ako sa odlíšia od uniformných reťazcov. Jedno z riešení je využiť potenciál medzistupňov. Reťazec nakupuje objemy. Tie mu ale musí medzistupeň konsolidovať a zabaliť  Ďalší medzistupeň je preprava. Tie objemy treba doviesť loďami, neskôr kamiónmi. Potom je potrebný ďalší medzistupeň a to je distribučné centrum. Tovar treba vyložiť z kamiónov, zaskladniť, chladiť, uložiť na expedíciu a opäť prevážať. Takže máme 3 medzistupne, ktoré sú ekonomicky extrémne náročné a tvoria zásadnú časť ceny tovaru. Malé obchody sa musia orientovať na lokalitu v ktorej pôsobia. Ak si chce farmár skutočne zlepšiť svoju ekonomiku, musí svoje produkty predávať priamo spotrebiteľovi. Bez medzičlánkov ako výkup, baliarne, sklady. Cenová vojna v bežnom sortimente s obchodným reťazcom v lokalite je nezmysel. Malé obchody musia byť kapitálovo previazané s producentom potraviny a musia ponúkať produkty s vysokou pridanou hodnotou pre spotrebiteľa. Samozrejme v prijateľnej cene. Rozsiahla úspora pri spojení výrobca potraviny+predajca a čo najkratšia cesta ku spotrebiteľovi je záruka dobrého štartu. Ak pochopíme, že dnes spotrebiteľ chce výrobok, ktorému môže veriť, chutí mu a ešte dokonca pochádza z lokality kde spotrebiteľ žije, vyhráme. Ekonomická efektivita, pri zrušení 3 obrovských medzistupňov, zabezpečí v zásade 2 základné veci. Životaschopnosť obchodníka a zlepšenie života farmára, či producenta potraviny.

Treba prestať plakať nad rozliatym mliekom a začať sa pozerať kde sú možnosti. Tieto možnosti treba podporiť legislatívne, čoho sa pri vláde amatérov nedočkáme,ale zmena sa črtá. Ja osobne verím,že existuje kooperácia na trhu s potravinami a vedľa seba môžu fungovať všetci. Len treba vidieť potenciál a ten maximálne podporiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Polícia klamala a podvádzala, rozhodol súd

V prípade Filipa Rybaniča konala polícia čudne.

Komentár Zuzany Kepplovej

Kto ukrivdil Rybaničovi

Polícia asi bola nespravodlivá, súdy nie.


Už ste čítali?