Kto píše scenár tejto tragédie?

Autor: Martin Ondráš | 7.8.2019 o 9:52 | Karma článku: 5,83 | Prečítané:  2305x

To,čo sa deje na našej politickej scéne je vrcholné dielo, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani William Shakespeare. Tragédia či tragikomédia?

Podľa hlavných aktérov tejto tragédie je volič iba divák. V novodobej ére politického umenia prevláda pokus hlavných aktérov trafiť sa do nálady diváka. Za každú cenu ho udržať v sedadle a pokiaľ možno v strehu,čo ešte príde. 12 rokov sme tu mali jeden orchester, jedného dirigenta a hlavne jednu hlavnú hviezdu. Len kozmeticky sa menil a dopĺňal zbor umelcov a komparz, ale stále všetci svorne pracovali na podpore hlavného hrdinu. Niet sa čo čudovať, že už nie je zaujímavý. Už nepomôže vymeniť zboristov ani komparz. Divadlo krachuje. Vidia to všetci, návštevnosť klesá, neplnia sa záväzky, ozvali sa aj najväčší sponzori, ktorí cítia ohrozenie svojich investícií. Kto to ale nevidí je zbormajster. Ten žije v presvedčení, že to čo robí je umenie. Zaradí do programu aj nové veci. Kriminálky, vraždy, zamotané príbehy o mafii. Nie preto, lebo to žiada divák, preto, lebo si to môže dovoliť. Iné divadlo nie je široko, ďaleko. Má moc, má silu rozhodovať, nuž rozhoduje. Po svojom.

Príde deň, kedy to prepískne. Nie omylom. Tým, že uveril vo vlastnú výnimočnosť. Zabudol, že on je tu pre diváka, zabudol, že divák platí jeho výplatu aj hviezdne maniere, ktoré už dávno presahujú možnosti rozpočtu tohto malého, ale národného divadla. Zaradil do programu vraždu. Divák na predstavenie neprišiel. To bolo prekvapenie v šatni, keď sa prišlo na to, že nie je komu hrať. Nastala panika, nie v radoch umelcov, ale v radoch sponzorov. Tí tlačia na zmenu, buď si ochránia svoje vklady, alebo divadlo rozpredajú v dražbe. Prišla zmena. Kozmetická. Hlavná hviezda divadla sa za noc stane režisérom a scénaristom v jednej osobe a z komparzu sa vytiahne nová tvár. Chvíľu to zlosť diváka upokojí, vyzerá to nádejne. Až príde deň, kedy divák pochopí tú slávnu vetu "Čosi je zhnité v kráľovstve Slovenskom"

V tejto sekunde malá časť divákov pochopila, že nie sú len diváci, ktorí platia vstupenku a musia pozerať to, čo niekto nanúti. To je ale na zmenu málo. Zmena príde až vtedy, keď aj zbytok divákov pochopí, že divadlo tu je pre nich, nie oni pre divadlo. Že divák rozhoduje na aký štýl predstavenia sa chce pozerať. Divák musí určiť, či ten umelecký zážitok, ktorý prežije v divadle, stojí za tú cenu vstupenky.

Na scéne sú v podstate 3 umelecké súbory. Jeden, ten prvý, je zbor zaslúžilých umelcov, ktorí majú dočasne platné angažmá v národnom divadle. Sami si udelili tituly, sami sa pasovali do vyššej triedy. Už hrajú tak komplikovane, že tomu divák nerozumie. Prevláda tu síce nejaký malý a nejasný vnútorný boj, ale nikto nespochybní, kto je najväčšia hviezda tohoto umelecko-ekonomického zoskupenia. Síce  sem tam, vedľa hlavnej hviezdy večera, rozžiari nebo aj niekto z komparzu, hlavne s nápadom ako vylepšiť rozpočet umeleckého telesa na úkor diváka, ale vždy sa nakoniec stiahne včas, aby nezatienil hlavnú hviezdu. A divadlo v agónii prežíva ďalší deň.

Druhý je zbor umeleckých múmií. Boli to hviezdy svojej doby, žiarili jasne, ale zhasli. Tak ako im bolo súdené. Veľmi dobre poznajú, kedy má divadlo problémy, sami mnohé vytvorili a hneď vycítia možnosť, ako si vylepšiť, aj tak dobrý, umelecký dôchodok. Mnoho divákov je tak znechutených, že sú ochotní pozerať aj prvý diel Múmia sa vracia radšej, ako by mali stále pozerať tú telenovelu o mafii, ktorá vlastne nie je mafia, aktuálne zaradenú v programe národného divadla. Tu patrí aj skupina umelcov, čo síce nevedia hrať, ale aspoň hlasno kričia. Boli zaujímaví, svojho času, ale dnes len krik nikoho nezaujíma. No a tento zbor umeleckých múmií uzatvárajú umelci, ktorí už v národnom divadle hrali, potom vyhoreli a dnes si musia nechať potvrdiť komparzom, či vlastne ešte umelci sú a ak áno, či ich ten komparz bude považovať za umelcov a ak áno, tak s podmienkou, že ich ten komparz nebude viac spochybňovať, nikdy.

Tretí súbor je ten, ktorý vznikol ako výsledok evolúcie. Vznikne vždy tam, kde je na jeho priestor vznik. Všade v prírode, ak odumrie strom, nakoniec spadne. Síce s rachotom a zvykne poškodiť aj stromy, ktoré rástli s ním a okolo neho, ale nakoniec vždy spadne. A tam vznikne priestor pre rast stromu nového. Nový strom sa vyvíja v aktuálnych podmienkach, nie v podmienkach minulého storočia. Nastupujú noví umelci, mladí, draví a s chuťou niečo zmeniť. S chuťou sa presadiť. Iba najsilnejší jedinec prežije, to je odveké pravidlo prírody a to je dôvod, prečo musia mať široké ramená a chuť, odhodlanie a dostatok síl sa pretlačiť do divadla, toho nášho, národného.

A my, ako diváci, máme niekoľko možností. 

Tá úplne prvá, ale podľa môjho skromného názoru tá úplne najhoršia, je nútene pozerať a platiť za niečo, čo nás nezaujíma a naopak, z predstavenia odchádzame z pocitom zhnusenia. Tento zážitok nám dokáže poskytnúť aktuálne osadenstvo divadla, na čele s režisérom, scénaristom a umeleckým vedúcim v jednej osobe a celým komparzom okolo neho.

Druhá, veľmi zlá, je dovoliť zoskupeniu okolo skupiny múmií vrátiť sa tam, odkiaľ sme ich ako diváci už raz vypískali. Ak toto dovolíme, môže sa nám ľahko stať, že raz sa nám vráti do divadla aj aktuálne obsadenie, ktoré patrí do histórie a zabudnutia. Raz niekto múdry povedal "Pozerať sa stále iba do zadu zariadi, že okrem toho, že ma bude bolieť krk, nakoniec zakopnem a rozbijem si ústa, lebo som nevidel prekážku pred sebou"  Múmie jednoducho patria do múzea, alebo inej inštitúcie, kde im bude poskytnutá odborná starostlivosť, akú si vyžadujú. A majú pripomínať novým generáciám našu minulosť. V dobrom aj zlom.

Tretia možnosť je tá, že si uvedomíme konečne našu cenu, ako diváka. My rozhodneme na koho sa najbližšiu dobu chceme pozerať. My rozhodneme aký žáner nám prinesie spokojnosť a zadosťučinenie. My totiž celý deň pracujeme, máme svoje starosti. Divadlo je tu na to, aby sme si oddýchli a aby s jeho pomocou sa nám žilo lepšie, nie pár celebritám, ktoré vznikli z našich vstupeniek. A preto som presvedčený, že je najvyšší čas, aby divák rozhodol.

Nie menšina o väčšine, ale väčšina o sebe.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?