Neučínné opatrenia, ktoré AMO na Slovensku sprevádzajú od roku 2019, kedy sa nákaza potvrdila aj u nás si vyberajú svoju smutnú daň. Zamyslel sa niekto nad tým, koľké škody sa dajú napáchať aj tým, že nič neurobíme?
Preukázané šírenie vírusu AMO je zatiaľ v dvoch rovinách. Diviačia zver a ľudský faktor. Ani jeden sme neobmedzili a nesnažili sa eliminovať a namiesto účinných opatrení ideme hľadať ďalšie formy možného prenosu. Zbytočne.
Na poplach bubnujem už od januára 2019 a so skutočnou ľútosťou pozerám na rôzne zákulisné hry, namiesto toho, aby sme sa postavili pred kamery a ľudom povedali plnú pravdu a ozrejmili sme im vážnosť celej situácie.
Vidím ten obrovský rozdiel medzi prístupom k divej zvery a domácim ošípaným, bez ohľadu na to, či sa jedná o domáci chov, alebo komerčný veľkochov.
Diviak
Vyhlásime mimoriadne opatrenia, povolíme aj nepovolené praktiky lovu, nakúpime chladiace boxy, vyšetrujeme vzorky ulovených ks, zvýšime zástrelné za diviaka na dvojnásobok (už je zástrelné v rovine komerčnej ceny diviaka) a aj napriek tomu k výraznému zníženiu stavov diviačej zveri nedošlo. Aj napriek tomu, že je to jediný spôsob ako šírenie AMO spomaliť. Povolíme vyvrhovanie v lese, povolíme zakopať kadáver a potom sa začneme čudovať, ako je možné že nám AMO roznášajú asi drobné hlodavce, líšky a pod. No skutočne je sa nad čím čudovať, ale skôr nad našou naivitou ako nad tým, že sa choroba šíri ďalej. Už treba len počkať, kedy štát bude preplácať náboje a možno ušlý čas, ktorý sa strávi pri poľovačke. Nezaujímame sa o dôvody, prečo je diviačia zver premnožená, netrestáme vinníkov, načo, zrejme na to nie je vhodný čas.
Domáca ošípaná
Odporučíme domáce zabíjačky, čo v aktuálnych teplotách je absolútny nezmysel a obrovské zdravotné riziko, prikazujeme vykonávať rôzne karanténne opatrenia. Tie opatrenia sú síce správne, ale predstavujú náklad, ktorý nikto nekompenzuje. Žiadne odbery, žiadne vyšetrenia až vtedy, keď nám uhynie v chove aspoň jeden kus. Potom už ale väčšinou býva neskoro. Potom sa ideme dohadovať nad tým koho odškodníme a v akej výške, o komerčnom odškodnení chovateľa nemôže byť ani reč. Prečo ten rozdiel?
Asi sme úplne zabudli na to, prečo vlastne a koho máme chrániť. Chrániť musíme domáce chovy a veľkochovy ošípaných, nie diviakov. Eliminovať škody máme tam, kde škoda vznikne z vyššej moci, čiže opäť v chovoch ošípaných a nie tam, kde vzniká dôvod škody. Diviak je jednoducho najväčšie riziko a treba ho eliminovať.
Podpora predaja diviny je fajn, ale spotrebiteľ vôbec nie je chránený tak, ako sa marketing snaží povedať.
Žiaden diviak nie je pod kontrolou, tobôž nie veterinárnou. Jediné čo štát v skutočnosti urobí je to, že vyšetrí vzorku na prítomnosť AMO. Ak je diviak negatívny, môže sa predávať, ak je pozitívny, musí sa zakopať. To, že Slovenská divina nie je súčasťou bežnej ponuky obchodov znamená, že nikto nekontroluje celý proces, na rozdiel od modelu bravčového mäsa. Zamyslite sa. Chovy bravčového sú pod dozorom, preprava zvierat na bitúnok je pod dozorom, bitúnky sú pod dozorom, spracovanie a rozrábkárne sú pod dozorom, predaj spotrebiteľovi je pod dozorom. Toto však neplatí o divine. Aký bitúnok? Kto a na čom prepravuje ulovené zvery? Diviak sa predáva v celku v koži, kde skončí koža a odpad? Nikto netuší a takto by sa dalo písať hodiny.
Zdravá divina neexistuje, ani keď je Slovenská
Potraviny poznáme bezpečné a nebezpečné. Kvalitné a nekvalitné. Určite nepoznáme zdravé a choré. Ak niekto tvrdí, že je potravina zdravá, mal by vedieť preukázať jej pozitívny účinok na ľudské zdravie, ale potom to nie je potravina, ale liek. Tieto marketingové hry sú na vzbudenie emócie u spotrebiteľa. a sú skutočne nebezpečné. Hlavne ak ich začnú používať autority, ktoré by mali mať nejakú tu vedomosť o potravinách. Divina má svoje pozitíva a určité nutričné a výživové hodnoty a ak je správne zakomponovaná do jedálnička človeka, ktorý nemá žiadne obmedzenie a neznášanlivosť, spestrí to jeho jedálniček a poskytne mu dostatočnú využiteľnú energiu, nič viac, nič menej.
Ak skutočne nezaberieme a nezačneme s masívnym znižovaním diviačej zvery, ak nezačneme s likvidáciou pozitívnych diviakov v kafilérii, ak sa budeme ďalší rok vyhovárať na to, že to vlastne nejde, ak nezačneme úzko spolupracovať so susedmi a nebudeme koordinovať depopuláciu aj tam, odkiaľ k nám choré jedince migrujú, výsledok sa nedostaví. Jednoducho nepríde. Ak však nákaza "preskočí" do do oblastí, kde máme sústredené veľkochovy, mali by sme domácu ošípanú odfotiť a túto fotku uschovať. Inak totiž nebudeme vedieť vysvetliť našim deťom a vnúčatám, ako vyzerala sviňa domáca.
A to už je pre Slovenskú agrárnu krajinu ozaj na zamyslenie.